Lavína na Širokej

Medzi prvými novoročnými hosťami tejto obľúbenej chaty je aj trojica českých horolezcov – otec so synom a jeho priateľom. Skúsenosti otca a elán mladíka by mali naplniť ich snahu o zdolávanie tatranských štítov. Spoločne robia plány na dni strávené v horách.

Na nasledujúci deň sa rozhodli pre Širokú vežu. Tento známy štít týčiaci sa nad Priečnym sedlom v hrebeni oddeľujúcom Malú Studenú dolinu od Veľkej, je často cieľom horolezcov i vysokohorských turistov: tí prví si volia niektorú z mnohých známych lezeckých ciest rôznych stupňov obťažnosti, druhí v spoločnosti horských vodcov oceňujú najmä ľahkú dostupnosť štítu – predovšetkým od Priečneho sedla, cez ktoré vedie síce pomerne náročný, ale predsa len turistický chodník.

Posledná túra

Aj spomínaná trojica mala v úmysle vystúpiť najskôr do Priečneho sedla a odtiaľ na vrchol. Je ráno, horolezci sa vydávajú na zamýšľanú túru. Trojica však netuší, že dvaja muži si balia plecniak na svoju poslednú túru – na túru, z ktorej niet návratu...

Možno vedia, možno tušia, že čerstvo nafúkaný sneh môže byť nebezpečný a pri zaťažení môže povoliť – ich cesta však cez výrazne lavínový terén nevedie, nuž sa pokojne vydávajú na túru. Prichádzajú do Dolinky pod Sedielkom. Čaká ich strmý výstup do Priečneho sedla.

Nepredvídané nebezpečenstvo

Týmito miestami prechádza v lete denne množstvo turistov – neraz sú ich dokonca stovky... Skalné platne sú zabezpečené reťazami a kramľami, ktoré sú aj teraz na mnohých miestach viditeľné – snehu bolo od začiatku zimy málo a ten, čo napadol, sfúkol silný vietor. Muži stúpajú hore platňami využívajúc nielen svoje schopnosti, ale aj spomínané umelé pomôcky. Cítia sa pomerne bezpečne. Vysoko nad ich hlavami však na nich číha nepredvídané nebezpečenstvo: vo východných zrázoch Širokej veže je nafúkané množstvo snehu, ktorý sa rozhodol odtrhnúť v najnevhodnejšej chvíli... Muži prekonali niečo vyše tretiny výstupu, keď sa to stalo.

Snehová lavína

V momente, ktorý nijako nemohli ovplyvniť ani zmeniť, sa nad nimi odtrhla samovoľne snehová lavína... Jej rozmery neboli síce veľmi veľké, ale stačila na to, aby bezmocných mužov zmietla. Hukot a oblaky zvíreného snehu – to bolo posledné, čo nešťastní muži ešte vnímali.

Nasledoval náraz a potom zhruba stometrový pád skalnými platňami končiaci sa až na dne doliny. Zvírený sneh sa usadil a v doline zavládlo zlovestné ticho. Na lavíništi pod Priečnym sedlom zostali ležať tri nehybné telá... Sneh ich nezasypal – jednak ho bolo pomerne málo, jednak sa voľne rozplynul po dne doliny. Tieto skutočnosti boli napokon milosrdné aspoň voči jednému z mužov. Prešlo niekoľko minút – koľko ich bolo presne nevie nik. Faktom však je, že akoby zázrakom sa jedno z tiel začalo hýbať...

Mladý muž sa prebral z bezvedomia a šokovaný si začal uvedomovať, čo sa vlastne stalo. Neďaleko od miesta kde ležal, vidí dve nehybné telá – svojho otca a priateľa. Sám zranený a šokovaný prichádza do Téryho chaty a personálu probližuje okamihy hrôzy, ktoré prežil pred niekoľkými desiatkami minút: "Zmietla nás lavína, ja jediný som sa prebral, otec s priateľom nie sú síce zasypaní, ale sú zranení, krvácajú a nehýbu sa!"

Záchranná skupina

Následne sa v Dome horskej služby rozozvučí telefón a službukonajúci sa dozvedá mladíkove slová. Ihneď dáva dokopy záchrannú skupinu, no keďže čas je drahý a môžu rozhodovať minúty, vysiela chatár z Téryho chaty na miesto nešťastia skupinu horolezcov ubytovaných v chate. A tak, kým jedna skupina rýchlo stúpa dolinou, druhá vyráža z chaty z chaty s jediným cieľom: čo najskôr sa dostať k postihnutým a pomôcť im. Čas pracuje proti, nuž obidve skupiny robia čo sa dá.

Keď záchrancovia dorazia na chatu, dozvedajú sa od horolezcov ktorí sa práve vrátili z miesta nehody, tragickú správu: „Obidvaja postihnutí sú mŕtvi – keď sme k nim prišli, ich telá už boli úplne stuhnuté...“ V chate zavládla ponurá atmosféra. Takéto prvé novoročné dni nikto nečakal. Neostáva však nič iné, len tvrdú realitu prijať.

Terén je nebezpečný

Vedúci akcie zvažuje ďalší postup. Je večer, dolinu dávno pohltila tma. Terén je nebezpečný – v priebehu dňa sa zvýšilo lavínové nebezpečenstvo a znížila viditeľnosť. Je jasné, že – žiaľ – pomôcť sa už nedá, nuž sa rozhodne pokračovať v akcii skoro ráno. Záchrannú skupinu, ktorá zostane cez noc v chate, posilnia ďalšie, ktoré dáva dokopy službukonajúci a ktoré vyrazia skoro ráno. Je pol piatej ráno, keď z Hrebienka pri svetle čelových lámp, vyrážame do doliny. Ideme tentoraz bez lyží – na chodníku je ho málo, a tak by boli nepoužiteľné. Vysielačkou sa spájame so skupinou z chaty; aj oni už vyrazili. Ťahajú so sebou sane a potrebný materiál. Upozorňujú nás pritom na lavínové nebezpečenstvo, ktoré sa cez noc opäť zvýšilo: „Padlo to niekde blízko nás – je tma, nič nevidíme, dávajte bacha!“ znejú ich varovné slová. Prekonávame strmý hang pod Téryho chatou a ocitáme sa pod Žltou stenou.

Tu sa rozhodneme pokračovať priamo dnom doliny. Kým v nižších polohách bolo snehu málo, tu je ho až-až. Vietor nafúkal rozsiahle vankúše. S námahou sa brodíme dopredu. Občas sa nám pod nohami objavia malé odtrhy, ktoré vznikli pod váhou našich tiel. Vieme, že o niekoľko stoviek metrov sa naše trápenie skončí, nuž vytrvalo bojujeme s hlbokým snehom. Prichádzame na stopy našich kolegov – necelých desať metrov od nich je čelo čerstvo spadnutej lavíny – tej, na ktorú nás upozorňovali...

Smutný náklad

Prejdeme ešte pár desiatoch metrov a zastavujeme sa. Neďaleko od nás ležia dve nehybné stuhnuté telá. Kolegovia z prvej skupiny ich už nabaľujú na sane, schádzajú s nimi dolu zasneženým svahom a vzápätí sa všetci stretávame. Delíme sa na dve rovnaké skupiny a každá sa ujíma jednych saní so smutným nákladom.

Začíname námahavý zostup. V ceste nám stojí nepríjemný lavinózny kotol. Traverzujeme ho z pravej strany. Prvá skupina má už nebezpečný traverz za sebou – my doň práve vstupujeme. "A teraz ani nedýchajte!" upozorňujem kolegov. V tej chvíli sa ozvala tlmená rana – akoby niekto v diaľke vystrelil z dela... To sa celý svah pod našou váhou odtrhol a "sadol". Našťastie sa sneh nedal do pohybu – sklon svahu bol príliš mierny. Inak neviem, neviem... Aj tak však rýchlo, celí vyplašení, opúšťame rizikové miesta a po niekoľkých minútach sme opäť pod Žltou stenou.

Tu sa už cítime bezpečnejšie. Nasleduje komplikovaný zostup dolu Veľkým hangom – chodník je na mnohých miestach vyfúkaný, a tak treba sane prenášať v rukách. Pri prvých ostrovčekoch kosodreviny zastavujeme, odlamujeme vetvičky a zasúvame ich pod popruhy, ktorými sú k saniam pripútaní postihnutí. Tradícia, na ktorej nič nezmenili celé desaťročia...

Kronika obetí

Na chvíľu sa ešte zastavujeme v Zamkovského chate, aby sme sa občerstvili. Turisti, ktorí vyrazili na túry, s rešpektom obchádzajú sane... Stačím zaregistrovať staršieho muža, ako si skladá z hlavy čiapku... Okolo poludnia sme na Hrebienku. Sane s postihnutými nakladáme na auto, my sa poberáme k lanovke, ktorou schádzame do Smokovca. Nový rok má za sebou ešte iba prvý týždeň a kronika obetí Vysokých Tatier sa už zaplnila dvoma stránkami. Koľko ich ešte bude?

Článek napsal účastník záchranné akce pro časopis Krásy Slovenska.

ČTĚTE K TÉMATU: Laviny číhají na každém kroku

 Černá vdova

2017 - 2016 - 2015 - 2014 - 2013 - 2012 
- 2011 - 2010 - 2009 - 2008 - 2007