Tváre západného Oregonu

Cesta, ktorú sme si po Oregone s kamarátkou naplánovali, začala klasicky americky. Na mape sme vyznačili trasu, do džípu sme vhodili spacie vaky, stan a niečo pod zub. Pred nami bola trasa dlhá 1500 km.

Z malého mestečka Corvallis sme zamierili na východ. Prešli sme údolím medzi Pobrežnými vrchmi a pohorím Cascades (Kaskádové vrchy). Na poliach sa práve preháňali traktory prenasledované malými prašnými tornádami, ktoré tamojší ľudia volajú dust devils (prašní čerti).

Krajina, ktorou sme prechádzali, po čase sa zmenila na hornatú. Popri rieke North Umpqua sme prenikli hlbšie do pohoria Cascades. Rieka Umpqua je jednou z riek tečúcich do Tichého oceánu. Pomerne čistá vytvára miestami hlboké tyrkysové tône s kľudnou a studenou vodou alebo tečie divoko pomedzi skaly a balvany vytvárajúc hučiace pereje spenenej vody.

Po väčšinu roka je normálnou horskou riekou avšak raz do roka sa premení na preplnenú diaľnicu, po ktorej tiahnú proti prúdu tisíce lososov na svoje neresiská. Doudieraní, bez akejkoľvek potravy, hnaní inštinktom putujú z hlbín oceánu na miesta v horách, kde sa sami vyliahli. Po splnení svojej rodičovskej úlohy hynú a ich telá poslúžia ako potrava medveďom a iným predátorom. Podľa slov miestnych obyvateľov bolo voľakedy lososov toľko, že sa po ich chrbtoch dalo prejsť na druhý breh rieky. Pozdĺž celého toku sme mali možnosť vidieť rybárov oblečených až po krk v neopréne. Studená voda ich neodradila od ich veľkej záľuby – chytania rýb na mušky.

Láva a púšť

Kaskádové vrchy vznikli, tak ako mnohé ďalšie pohoria na západe USA. Po zrážke severoamerickej a tichomorskej dosky sa zemská kôra zvrásnila a tento horotvorný proces sprevádzala rozsiahla sopečná činnosť pozdĺž celého tichomorského pobrežia. Dôkazy sopečnej činnosti - lávové polia, sme objavili hneď v prvý deň našej cesty.

Lávové polia predstavujú unikátny ekosystém. Pórovitá tmavohnedá až čierna hornina je len miestami porastená suchomilným rastlinstvom. Celá oblasť sa podobá na obrovskú skládku, kde sa váľajú kopy lávy akoby ju tam práve niekto vysypal z nákladného auta. Nízke spletité kroviny a pokrútené kmene borovíc dodávajú tomuto miestu ešte podivnejší charakter.

Po krátkej návšteve lávových polí sme zamierili sa juh. Dlhá jazda nekonečnými ihličnatými lesmi Kaskádových vrchov bola odmenená. Po krátkej zastávke na púšti Pumice Desert sme sa šplhali po ceste vysoko do hôr, kde sa pred nami, vo výške 2142 m nad morom, otvoril takmer rozprávkový výhľad na národný park Crater Lake (Kráterové jazero).

Modrý kráter Toto siedme najhlbšie jazero sveta vzniklo po výbuchu sopky Mount Mazama pred 7 700 rokmi. Počas silného výbuchu sa vyprázdnila magmatická komora a sopka sa prepadla sama do seba. Nasledujúca sopečná činnosť vytvorila druhotný sopečný kužeľ. dnes Čarodejníkov ostrov (Wizard Island).

Počas mnohých rokov sa kráter zaplnil zrážkovou vodou. Vďaka svojej hĺbke 593 m odráža jazero modrú časť spektra slnečného žiarenia, a tým nadobúda nádhernú farbu. Na strmých stenách krátera nájdete fantasticky tvarované skalné veže, eróziou vyhladené steny a suťové polia. Okolitý terén je porastený ihličnanmi bizarných tvarov. Pokrútené uzlovité kmene a obnažené hladké drevo im dodáva vzhľad obrovských bonsajov. Pohodlie pre turistov zabezpečuje stanica horskej stráže, ubytovňa a veľká kamenná budova plná malých obchodíkov so suvenírami a literatúrou.

Výhliadková cesta okolo jazera je dlhá 33 míľ (cca 53 km) a vedie po samom okraji krátera. Po oddychu v kempe pri Diamond Lake (Diamantovom jazere) sme na ďalší deň pokračovali na juhozápad. Tentoraz boli cieľom našej cesty “zelení obry”. Preteky do neba Najvyšším stromom sveta je sekvoja americká. Najvyššie exempláre dorastajú do výšky 112 metrov. Ich bratranec Sekvojovec mamutí meria “len” 95 metrov, avšak drží si svoje prvenstvo ako najmohutnejší strom sveta s najväčším obvodom kmeňa a najväčším objemom živej hmoty na jednotku plochy.

Obry a trpaslíci v pralese

Porasty sekvojí sa tiahnú po pobreží juhozápadného Oregonu smerom na juh. Za tými najvyššími sme museli zísť do severnej Kalifornie, do oblasti zvanej Jedediah Smith Redwoods. Zelení obry nás vítali už popri diaľnici, ale ten pravý pobrežný prales sme zažili až počas pešej túry. Vyzbrojené fotoaparátmi a granolovými tyčinkami sme sa vybrali do lesa.

Keď sa za nami zatvorila zelená opona konárov, ocitli sme sa v prapodivnom svete. Vzduch voňal ihličím a morskou vlhkosťou. Z konárov visel mach ako dlhé zelené vlasy, a pomedzi stromy normálnej veľkosti, rástli rovné sivé kmene mohutných sekvojí. Človek v tomto prostredí nadobúda nepatrnú veľkosť a ľudský život sa stáva len zlomkom času.

Až 2000 rokov (v priemere 500 až 600 rokov) môžu tieto organizmy rásť, pumpovať vodu do stometrovej výšky a vyrábať kyslík. Z chodníka sme mali možnosť vidieť sekvoje takmer v každom štádiu ich života. Od mladých semenáčikov, cez dospelé stromy obrovských rozmerov až po spadnuté mŕtve kmene, obrastené machom a papradím, z ktorých rástla nová generácia. Mali sme pocit, že kdesi v hmle, hlboko v lese, sa mihajú siluety dinosaurov.

Po návrate späť do sveta Homo sapiens, sme zamierili po pobreží na sever. Pobrežné vrchy sa pred nami postupne otvárali ako mnohonásobná opona. Doláre na pláži Tichý oceán nás privítal zahalený do hmly. No po pár kilometroch sa naše sklamanie spolu s mrakmi rozplynulo. Zväčša skalnaté pobrežie s úzkymi plážami bolo ľudoprázdne. Neskôr sme zistili dôvod. Hoci bol krásny augustový deň, voda bola mrazivo studená. Opar, ďaleko na obzore, sčasti zakrýval skaliská trčiace z vody. Vlny sa postupne prevaľovali smerom k pobrežiu a na pláž vynášali rôzne mušle a okrúhle schránky ježovíc, ktoré v Amerike volajú sand dollars (piesočné doláre). Hornú časť pláží pokrývalo obielené naplavené drevo, medzi ktorým sme našli aj pne starých sekvojí. Tieto miesta sú obľúbeným cieľom miestnych umelcov, ktorí medzi kopami dreva hľadajú kusy mimoriadnych tvarov a premieňajú ich na umelecké diela.

Převzato ze slovensko-českého cestovatelského časopisu Adventurer