Vulkány v Kostarike

Vulkanická činnosť nie je na Zemi rozšírená rovnomerne, ale v pásoch, ktoré obopínajú našu planétu na súši i pod hladinou oceánov. Jedno z najdlhších pásiem sa intenzívne prejavuje tiahne pozdĺž západného pobrežia celej Ameriky.

Miestne obyvateľstvo sa s vulkánmi muselo chtiac nechtiac naučiť žiť. Už pre Indiánov predstavovali sopeční bohovia neustálu hrozbu, preto im často prinášali rôzne obete - neraz aj ľudské, no na druhej strane im vďačili za úrodnú sopečnú pôdu, ktorá im uľahčovala obživu.

Situácia sa do dnešných dní prakticky nezmenila, snáď až na tú skutočnosť, že vulkány sa stali nerozlučným spojencom cestovného ruchu. Samozrejme, že turistov lákajú predovšetkým tie činné.

Sírne jazierko

Návštevu vulkánov v Kostarike sme začali skutočne veľkolepo. Hneď na druhý deň po prílete sme vyrazili cez metropolu San José a mesto Cartágo k najvyššej kostarickej sopke Irazú (3 432) ležiacej v pohorí Cordillera Central. Tento stále činný stratovulkán, ktorý sa posledný raz prejavil v roku 1994, je veľmi dobre prístupný po celkom slušnej ceste.

Po nekonečných serpentínach cez horskú krajinu veľmi pripomínajúcu kopaničiarsky kraj v Bielych Karpatoch, sme sa vyšplhali až do nadmorskej výšky 3 200 m. Keďže bolo už neskoré popoludnie a vstup do národného parku Parque Nacional Volcán Irazú byl zatvorený, odkladáme útok na vrchol sopky na ďalší deň a na horskej lúke staviame stany. Ešte pred súmrakom fotíme okolité vrchy ukrývajúce vrcholy v mrakoch, z ktorých vyniká predovšetkým Volcán Turrialba (3 328).

Ráno ukazuje teplomer necelých 5 stupňov. Že budeme takto mrznúť neďaleko od rovníka sme veru nečakali, no bolo to v norme, keďže teploty sa tu bežne pohybujú od +17 do -3 stupňov. Po rozmrazení sa balíme a úplne nás prebralo vstupné do národného parku 52 dolárov za skupinu a auto.

Počasie je však perfektné a tak vyrážame k sopečným kráterom, ktorých je tu päť: Cráter principal, Cráter Diego de la Haya, Cráter Playa Hermosa, Cráter de La Laguna a Cono Piroclástico. Centrom a najnavštevovanejším objektom sú prvé dva krátery - dvojičky, ku ktorým vedie pohodlný chodník cez Cráter Playa Hermosa. Ten skutočne vyzerá ako piesočná pláž, čo umocňuje ešte mokraď dotovaná zrážkovou vodou.

Ako naznačuje už samotný názov pricipal, hlavným lákadlom je Cráter principal, na dne ktorého sa v hĺbke 300 m magicky leskne zelená hladina sírneho jazera. Zostup k nemu na dno kaldery je zakázaný, preto sme vystúpili aspoň na najvyšší bod vulkánu, ktorý sa nachádza na okraji o niečo vyššieho Cráter Diego de la Haya. Na dne nemá tento kráter kalderové jazero, iba v období dažďov, od apríla do decembra, sa tu zhromažďuje dažďová voda.

Pomerne bohaté zrážky (2158) a veľká nadmorská výška podmieňujú vo vrcholovej časti sopky Irazú vývoj nízkych stromov a krov, ktoré sú miestami husto ovešané machmi a lišajníkmi, vzácnejšie aj broméliami a lianami. V prípade, že nás zastihne dážď, môžeme použiť ako dáždnik obrovské listy Gunnera insignis, veľmi podobné listom rebarbory.

Nebezpečné výpary

Navnadení peknými zážitkami z tejto sopky sme sa o niekoľko dní, keď sme sa dostatočne zohriali pri Karibiku i Pacifiku, rozhodli navštíviť len o niečo západnejšie ležiaci vulkán Poás (2708). Táto aktívna sopka, ktorá mala najväčšiu aktivitu v rokoch 1952 - 54, sa postupne ukľudnila, menšie erupcie boli zaznamenané ešte v r. 1994.

V jeho hlavnom kráteri sa nachádza sírne jazero, kým Laguna Botos je napájaná len dažďovou vodou. Bohužiaľ sme sa k nemu nedostali, nakoľko nízka oblačnosť tlačila k zemi aj sírne výpary, takže miestni randžeri všetkých turistov vracali späť.

Žobrajúce nosáľe

Presunuli sme sa ešte ďalej na západ, kde sa nad vodnou nádržou Arenal vypína sopka rovnakého mena. Tento 1 633 m vysoký vulkán je tiež aktívny. Posledný výron lávy tu zaznamenali v roku 1995, najväčší v roku 1968, keď úplne zlikvidoval mestečko Fortuna, pričom zahynulo niekoľko desiatok ľudí a niekoľko tisíc kusov dobytka. Mesto bolo vybudované odznovu, no vulkán stále hrozí.

Rešpekt u turistov vzbudzovalo neustále podzemné dunenie a mrmlanie sopky, z ktorej sa pod chvíľou skotúľala dymiaca sopečná puma. Keďže priblížiť sa bližšie k úpätiu sopky je zakázané, museli sme sa uspokojiť len s prechádzkou po zvetraných lávových poliach. Tie ma príliš nenadchli, oveľa zaujímavejšie boli náučné chodníky po okolí, ktoré návštevníkom predstavujú predovšetkým zaujímavú flóru. Zaujali nás napríklad dva druhy zemných orchideí a predovšetkým veľké súkvetia helikónií.

Určite ešte väčší zážitok než samotný vulkán nám neďaleko jazera Arenal pripravila skupina nosáľov, ktoré dokážu aj na niekoľko minút zastaviť premávku, kým nevyžobrú od okoloidúcich všetky dobroty.

Nízke sopky v Nikarague

Pretože nás lákali aj severnejšie ležiace nikaragujské sopky, čo najrýchlejšie sme sa presunuli k hraniciam. Po pravej strane dálnice interamerikany sa nám v mrakoch centrálneho pohoria Cordillera de Guanacaste kúsok za mestom Liberia skrýval činný Volcán Rincón de la Vieja (1 895). Ešte o pár metrov ho prevyšuje už vyhasnutý Volcán Santa Maria (1 916).

Po dosť zlých skúsenostiach na dvoch posledných sopkách, keď nás sklamalo počasie, sa tu však nezastavujeme a nocujeme až v nikaragujskom meste Rivas. Hneď na druhý deň vyrážame miestnym žltým school busom do parku Volcán Masaya.

Vyprahnutá krajina pod touto sopkou s tromi krátermi skutočne pripomína savanu obývanú Masajmi, spestrujú ju žlto kvitnúce nízke dreviny, v podraste kaktusy i agáve. Od veľmi pekného vstupného informačného strediska, plného žiakov v školských uniformách, šliapeme po prekvapujúco dobrej asfaltke, ktorá sa vyšplhala až k parkovisku Plaza de Oviedo na samotnom okraji aktívneho krátera Cráter Santiago, kde parkujú školské výletné autobusy.

Dymiaci kráter vysoký len 647 m n.m. nie je príliš fotogenický. Preto spolu so školopovinnou mládežou vystupujeme o niekoľko desiatok metrov vyššie k už vyhasnutému kráteru Volcán Masaya, nazývaný aj Cráter San Fernando, z ktorého je vidno okrem Cráter Santiago a neaktívneho Volcán Nindiri aj jazero Laguna de Masaya pri rovnomennom meste.

Kráter Masaya bol aktívny poslednýkrát v roku 1772 a Nindiri dokonca ešte v roku 1670, takže sú už miestami porastené nízkym krovitým lesom, ktorý predstavuje životné prostredie pre viaceré druhy živočíchov, predovšetkým vtáky.

Slakovodné more

Ako hovorí ľudová múdrosť “koniec dobrý, všetko dobré”, platilo to aj v našom prípade, pretože návšteva ostrova Ometepe v Nikaragujskom jazere, nad ktorým sa týčia dva sopečné kužele Ometepe, neboli dva kopce, stála za vynaloženú námahu a bola dôstojnou rozlúčkou so stredoamerickými vulkánmi. Treba podotknúť, že Lago de Nikaragua (Cocibolca) je najväčšie jazero v Strednej Amerike. Jeho rozloha je 8624 km2. Vzniklo v dôsledku sopečnej činnosti, ktorá zahradila morský záliv. Pôvodne morská voda sa v jazere postupne vysladila a tak tu dnes žije aj taká rarita, ako sú sladkovodné žraloky.

Zhruba hodinovú plavbu do prístavu Moyogalpa na ostrove Ometepe sme prežili bez problémov, aj keď prastará loď v nás nevzbudzovala veľkú dôveru. Vyšší z dvoch vulkánov, 1 610 m vysoký Concepción, pôsobí svojím súmerným kužeľom majestátne už z diaľky, no po odporúčaní miestnych znalcov sme sa rozhodli zdolať o niečo nižší a nenápadnejší Maderas (1394). Obidve sopky majú vrchol takmer stále zahalený mrakmi, Volcán Concepción aj sopečným dymom, iba v podvečer sa niekedy táto ich prikrývka roztrhá a odhalia sa v plnej kráse.

Výstup na tieto sopky je obtiažny, nakoľko turistické chodníky tu majú vo väčšej nadmorskej výške charakter rozbahnenej eróznej ryhy. V horskom hmlovom pralese, kde takmer neustále prší alebo aspoň mrholí, je dosť ťažká orientácia, no pohľad na tento rozprávkový tajomný les ovešaný orchidey, machmi a lišajníkmi stojí za vynaloženú námahu.

Pre Volcán Maderas sme sa rozhodli aj z toho dôvodu, že sa v jeho kráteri nachádza lagúna. Zostup k nej vzdali pred nami viacerí turisti, no my sme k nej s námahou zlanili. Boli sme však sklamaní. Sopečné jazero so studenou vodou bolo úplne zahalené do hmly, cez ktorú nebolo vidno ani na 20 m. Ako to už býva, pri ceste späť sa vyjasnilo a ešte aj Volcán Concepción odhalil svoj vrchol. Napriek tomu, že sme boli riadne zablatení a mokrí, boli sme doslova uchvátení pestrosťou života v pralese (orchidey, bromélie, vrešťany, viaceré druhy vtákov), ktorý až na úpätí sopky postupne prechádzal v kakaovníkové, kávovníkové, banánové plantáže a ešte nižšie v pasienky. V podvečer nám padla vhod očista v Nikaragujskom jazere, aj keď o osviežení sa príliš nedá hovoriť, keďže voda mala 29 stupňov.

Článek vyšel v časopise Adventurer