Senza bomba Mortirolo!

Po noci v kempe Cima Piazza – Valdisotto sme mali naplánovaný okruh cez Passo Mortirolo a Passo di Gavia späť do Bormia a ďalej do Tirana. V štádiu záverečných príprav som sa zoznámil so 50ročným sympatickým Talianom, ktorý priam horel túžbou zistiť, čo sme zač.

"Where are you from?" prihovoril sa mi anglicky, keď som na taliančinu reagoval len ospravedlňujúcim úsmevom.

"Slovakia," odpovedal som, čom zas nerozumel on, kým som nedoplnil: "Czecho-slovakia."

"Už ste tu dlhšie?" pátral ďalej.

"Včera sme prišli. Cez Stelvio."

Vybuchol nadšením: "Stelvio – nádhera, však?"

"Áno, fantastické. Môj najkrajší cyklistický zážitok."

Bolo na ňom vidieť, že je na Stelvio veľmi hrdý. "V okolí Bormia je viac zaujímavých kopcov," zažmurkal sprisahanecky.

"Áno, viem. Neďaleko je Passo Gavia... Ideme tam dnes!"

"Skutočne? Naozaj idete na Gaviu?" Oči mu žiarili nadšením a ako vo vytržení opakoval: "Včera Stelvio, dnes Gavia..."

Mal som pocit, akoby v jeho živote najdôležitejšiu úlohu začala hrať naša trasa, preto som dodal: "Najskôr ideme na Mortirolo a potom cez Gaviu späť do Bormia."

Nasledovalo čosi, čo možno prirovnať azda len výbuchu sopky, mohutné erupcie nadšenia môj Talian už nevedel vyjadriť angličtinou a spustil mohutnú lávu talianskych výkrikov, z ktorých som zachytil a pochopil len začiatok: "Mortirolo?! Senza bomba Mortirolo!!!..." A potriasal mi rukou s takou razantnosťou, až som sa bál, aby mi ju neodtrhol.

Dvě nejtěžší stoupání

Stúpanie na Passo Mortirolo (1831 m n.m.) začína v nenápadnej dedinke s názvom Mazzo di Valtelina (552). Bez zbytočných okolkov sme sa pustili do ukrajovania metrov z postrachu cyklistov. A to doslova, pretože na Mortirole si treba vybojovať každý meter. Nie nadarmo Mortirolo súperí so španielskym Gamonalom o titul najťažšie stúpanie Európy, jeho parametre (dĺžka 12,6 km, prevýšenie 1298 m a priemer stúpania 10,3 %) v posledných rokoch neraz rozhodli o víťazovi Giro d´Italia.

Cesta stúpa, striedavo v tieni stromov a trávnatým svahom, od začiatku neuveriteľným spôsobom. Sklon krátko po nástupe každého prinúti ísť zo sedla, úseky s 18% stúpaním nenechajú na seba dlho čakať.

Dvacet kilometrů za hodinu

Zdalo sa mi, že ani stúpaním po schodoch nenaberal by som výšku rýchlejšie. Pozoruhodný je jeden fakt: na vetšině alpských kopcoch dopravné značky obmedzujú rýchlosť na 30 km/h, iba na Mortirole je povolená maximálne 20 km/h. Rýchlejšie to ani nejde, stúpanie je strmé, cesta úzka a zákruty neprehľadné. Autá idúce zhora pred zákrutami trúbia, aby na seba upozornili.

Občasné budovy popri ceste prezrádzajú, že aj na tomto svahu žijú ľudia. Musia to byť blázni. Najlepší profesionáli spravia kopec za 48 až 50 minút, slabí vrchári lebo šprintéri ho idú vyše hodiny. Čiže priemerom 12 kmh/h, alebo aj menej. Nám to trvalo skoro hodinu a pol.

Sjezd do Ponte di Legno

Najťažších na Mortirole je prvých 13 km, potom to už ide z kopca! Na poslednom kilometri stúpania, ktorý trochu kazí Mortirolu priemer svojím miernym sklonom, sme predbehli niekoľko domácich cyklistov. Zvyšok 16člennej talianskej skupiny už bol na vrchole, tlieskali nám a zvedavo si obzerali naše predpotopné bicykle.

Z ich rozhovoru sme pochopili, že idú tiež na Gaviu. Dali sme im 5minútový náskok, aby sme si na chvíľu užili tichý vrchol Mortirola s panorámou zasnežených Álp. Aj napriek tomu, že z druhej strany nie je kopec až taký strmý, zjazd je na niektorých miestach pekne krkolomný. Na hlavnú cestu sme sa pripojili 3 km pred Incudine a pokračovali po nej až do Ponte di Legno.

Jedno z desítky nejvyšších

Na začiatku stúpania do Passo Tonale treba odbočiť vľavo, zísť na okraj obce, kde začína stúpanie na Gaviu. Zo začiatku je plynulé a pohodové, s hustnúcim lesom sa však zväčšuje sklon cesty až na úctyhodných 17 %. Zásluhou tejto strechy skoro 1 km dlhej a niekoľkým serpentínam sme sa veľmi rýchlo dostali nad pásmo lesa.

Serpentínové úseky sa striedajú s dlhými rovinami, ktoré nás postupne dokonale vyžmýkali. Stúpanie ponúka dokonalú pastvu pre oči. Gavia patrí k veľkým priesmykom. Je tretím najvyšším talianskym sedlom (2621) a zároveň sa radí do Top Ten európskych priesmykov.

V sedle na brehu jazera Bianco mohlo byť útulne, nebyť chladu a nepríjemného vetra. Nezdržali sme sa dlhšie, ako to bolo nevyhnutné, a ponáhľali sme sa dolu. Výšku sme strácali pomaly. Prvé serpentíny sa nachádzajú až tesne nad pásmom lesa. V romantickej Svätej Katerine sme doplnili energiu a tekutiny a dlhým, rovnomerným klesaním údolím Valfurva až do Bormia sme sa rozlúčili s priesmykom Gavia.