Národný park verzus verejnosť

Marián Jasík odchází k 1. září ze slovenské ochrany přírody. Server Hiking.sk s ním uveřejnil rozhovor. Vybíráme z něho obecné otázky ohledně vztahu národních parků k veřejnosti.

Existujú stratégie, ako vychovať verejnosť, aby nevnímala ochranárov ako zelený Taliban, ktorý nič nechce dovoliť a všetko zatvoriť?

Najčistejšia možnosť, ktorá asi nenájde porozumenie, je zrušiť všetky NP a chránené územia a začať ich budovať znova. Iniciatívou miestnych, pretože chcú tú značku, lebo im to územie stojí za to. Samozrejme, niečo sme zdedili, takže reálnejšia bude urobiť systémovú zmenu a reformu v ochrane prírody - urobiť si poriadok v sieti chránených území, čo by asi vyústilo do ich redukcie, ale radšej ísť za kvalitou ako za kvantitou. Urobiť dobrú zonáciu NP tak, aby dosiahli kritériá IUCN, aj za cenu, že budú menšie, možno niektoré aj výraznejšie. Treba to však urobiť na základe odborných kritérií, nie politických rozhodnutí, či niekto chce vlek tu alebo tam. Takýmto postupom sa to totiž robí v súčasnosti, kde priamo rezort, ktorý má prírodu chrániť, presadzuje tzv. rozvojové plochy, ktoré by sa mali bez ohľadu na prírodné hodnoty premeniť na plochy rekreácie, najčastejšie skicirkusy. Treba brať do úvahy aj existujúce územia sústavy Natura 2000, pretože to je aj medzinárodný záväzok. Na takto odborne prehodnotených územiach, najmä NP, lebo to sú najatraktívnejšie územia z hľadiska cestovného ruchu, treba zlúčiť správu štátnych pozemkov so správou NP tak, aby ich sama priamo spravovala. Prípadne jej dať štátnu správu na úseku ochrany prírody, územného plánovania, lesného hospodárstva, a vytvoriť taký model ochrany prírody, ktorý by prísne chránil to, čo je vzácne, a na druhej strane umožnil ľuďom to vidieť a poznávať. Takéto modely fungujú v Poľsku, Maďarsku, Nemecku a nevidím dôvod, prečo by nemohli fungovať aj u nás, ak by bola vôľa. K tomu ešte treba nastaviť všetky finančné toky, aby z toho mal benefit nielen NP, ale aj miestna komunita, lebo ak im bude NP tŕňom v oku, nebude mať na ružiach ustlané. Samozrejme, bolo by treba zmeniť veľa zákonov.

Dá sa vôbec v súčasnosti "ospravedlniť" existencia NP pred verejnosťou? Obmedzujú ľudí v podhorských obciach, vlastníkov pozemkov, návštevníci na mnoho miest nemôžu chodiť...

Možno základným predpokladom, aby bol národný park národným parkom je, aby štát buď pôdu v redukovaných NP vykúpil, vymenil alebo uzatvoril také nájomné zmluvy s vlastníkmi, aby boli spokojní. Pretože ochrana prírody by mala prírodu chrániť z pozície vlastníka, správcu alebo nájomníka, nie z pozície všelijakých pokrútených paragrafov, vyhlášok, zákonov, lebo to nie je ani moderná, ani úspešná cesta. Samozrejme, nedá sa to urobiť zo dňa na deň a bez podpory politikov. Tu je veľký priestor pre politické strany, aby si túto myšlienku osvojili.

V súčasnosti bežná verejnosť, aspoň jej časť, nevníma NP ako niečo svoje, čo treba chrániť. Ako sa jej dá "značka" NP predať a vplývať na ľudí, aby prírodu chránili z vlastnej vôle? Je dostatočné chodiť za deťmi do škôl? Nemalo by byť v NP väčšie vzdelávacie stredisko pre návštevníkov?

Súvisí to s tým, akú NP bude mať silu. Ak bude spravovať len pozemky pod svojimi budovami a chatami a bude tam 25 zamestnancov, nepredstavuje reálnu silu. Rešpekt si môže vybudovať len vtedy, keď tam bude môcť vybudovať celú infraštruktúru pre návštevníkov. Od rôznych návštevníckych centier cez dobre vybudované náučné chodníky, vybudovať útulne, prevádzkovať ich, poskytovať určitú formu sprievodcovských služieb, možno aj viacdenných pobytov v dopredu premyslených destináciách, jednoducho poskytnúť úplný moderný servis pre návštevníkov. Ale pokiaľ budú aj po najcennejších častiach NP behať traktory a sypať sa tam chémia, ja si neviem predstaviť, ako sme ďalej schopní bez začervenania sa povedať návštevníkovi, že vybočil z chodníka, alebo nejde po vyznačenej cyklotrase, porušil tým zákon a poškodzuje prírodu, pričom reálne takú škodu, ako traktor alebo chémia nerobí. Toto len dokazuje, že ochrana prírody je v slepej uličke. Na jednej strane môže strážca parku tohto návštevníka postihnúť blokovou pokutou, na druhej strane chlapíkovi v traktore, ktorý poškodzuje prírodu oveľa viac ako bicykel, len zamáva na pozdrav, lebo ten si iba plní svoju úlohu. Kým tieto paradoxy budú pretrvávať, naša práca s verejnosťou vyznie do veľkej miery do prázdna. Výchova ako taká je samozrejme absolútne nevyhnutná, treba s ňou začínať už od malých detí, najvhodnejšie zážitkovou formou. Druhá vec, ktorá je dôležitá a všimol som si ju aj v iných NP, je, že pokiaľ niekde existujú jasné pravidlá a poriadok, dobrovoľnosť dodržiavania obmedzení je oveľa vyššie. To sa dá dosiahnuť rôznymi spôsobmi a nemusia to byť len zákazy. Ak je chodník dobre nasmerovaný a kvalitný, 95% ľudí z neho nevybočí. Ak sprístupníme sprievodcovskými službami za prísne regulovaných podmienok oblasti a javy, ktoré ľudia chcú vidieť, nie je dôvod, aby tam chodili nelegálne. Ale musíme zabudnúť na ochranu prírody realizovanú cez paragrafy, vyhlášky, zákony, musí sa zmeniť systém.

Keď sme pri tých paradoxoch, našu prírodu spravuje súčasne rezort životného prostredia a rezort pôdohospodárstva. Každá vetva má iné predstavy o obhospodarovaní lesa a starostlivosti oň, nebolo by lepšie, keby to robila jedna organizácia?

Rozhodne treba minimálne na území NP a ich ochranných pásiem spojiť lesníkov a ochranárov. Tí majú k sebe blízko a myslím, že dnes vyhovuje niekomu tretiemu, že sa do seba pustili s takou vervou. Vyhovuje to drevospracujúcemu priemyslu, ktorý je momentálne v boome, a veľkým hráčom v cestovnom ruchu. Posledných pár rokov sa na Slovensku ťaží oveľa viac dreva, ako by sa malo. Je to samozrejme spôsobené aj kalamitami, ale je to zarážajúci fakt. Je potešiteľné, že na tento jav upozorňuje aj tzv. Zelená správa, ktorú každoročne vydáva ministerstvo pôdohospodárstva a hodnotí stav hospodárenia lesov za posledný rok. Pri spojení by sa problémy riešili vo vnútri organizácie. Určite by tam boli trecie plochy, ale nie také vyostrené a na verejnosti by vystupovali ako jeden celok. To by pre imidž NP a jeho posolstvo bolo podstatne lepšie. A možno sa treba vrátiť sj k poslaniu NP - tým nie je produkovať drevo, ale ochrana prírody, veda a výskum, ale aj rekreácia a turizmus. Ak chceme napr. zachovať populácie živočíchov, tí znesú len určité zaťaženie. A chémia a motorové píly a traktory sú už príliš. Toto ale ochrana prírody nevie regulovať a reguluje to, na čo má dosah, čiže obmedzuje návštevníkov. Menej hospodárenia v lesoch a ťažby dreva znamená viac priestoru pre návštevníkov pri tom istom ohrození prírody.

Rozšířenou verzi tohoto rozhovoru najdete zde: Ochrana prírody je v slepej uličke.