Pochylý: Prechod masívom Tatier

Seriál článků na téma zimního přechodu Tater pokračuje doslovným přepisem zprávy Pavla Pochylého o jeho úspěšné akci v roce 1979.

1. etapa
Hutnianske sedlo - Kasprov vrch

2. etapa
Kasprov vrch - sedlo Váhy

3. etapa
sedlo Váhy - Železná brána

4. etapa
Železná brána - Pol‘ský hrebeň

5. etapa
Poľský hrebeň - Sedielko

6. etapa
Sedielko - Kopské sedlo

7. etapa
Kopské sedlo - celé Belianske Tatry

Priebeh výstupu

Nastúpil som v piatok 23. februára o 19,30 z Hutnianskeho sedla (pozn. redakce: 1979). Po dvoch hodinách cesty som bivakoval na rozhraní vegetácie. Na druhý deň za dobrého počasia a výborných snehových podrnienok sem sa dostal do sedla pod Baníkovom, kde sem mal druhý bivak, ktorý sem nazval "ohnivý." Tak ako pred deviatimi rokmi pri kolektívnom prechode tatranského masívu aj teraz sa mi zapálil benzínový varič a od neho moje vrchné oblečenie a žďárák.

Že sa história opakuje sem sa presvedčil i o deň neskór - 25. februára. Nastal zvrat počasia, silná víchrica, sneženie. Dvakrát som zablúdil pod Ostrým Roháčom a na vrchole Volovca sa opakoval "katastrofálny" bivak, podobne ako v roku 1970. Silná víchrica pokračovala aj ďalší deň - 26. februára, ale bol som nad pásmom mrakov, takže za dobrej viditelnosti som došiel až pod Polskú Tomanovú, kde som bivakoval.

27. februára bolo pekné počasie, fúkal však viector a bol silný mráz. Začali mi omtzať nohy a po prvý raz som užil lieky proti omrzlinám (Xanidil-retard). Moj organizmus naň však reagoval velmi zle, a tak som ho už viac neužíval. Neskor sa mi ho podarilo vymeniť za Peviton.

V tento deň začali i prvé tažkosti s topánkami, a tým i zúfalý boj proti omrzlinám. Počas celého ďalšeho výstupu som si pravidene - každý druhý deň - masíroval nohy snehom a natieral chodidlá neopevitonovou masťou.

27. februára som ukončil prvú etapu t. j. Západné Tatry a rninúc v poobedňajších hodinách Kasprov vrch nastúpil som vlastne do ďalšej etapy - Vysokých Tatier. Bivakoval som priamo na vrchole Svinice.

28. februára - za velmi zlého počasia - sem pod Čubrinou stretol trojčlennú skupinku horolezcov, ktorí tiež robili prechod masívom poloexpedičným sposobom. Prijat sem ich pozvanie a bivakoval s nimi v ich stane. Bol to však najhorší bivak, aký som kedy zažil. Trikrát nás v noci zasypalo a iba šťastiu možeme ďakovať, že to neskončilo katastrofou. (Chlapci stačili mojmu tempu až po sedlo Váhy, takže sem s nimi udržiaval určitý kontakt. Definitívně som ich stratil z dohľadu až na Železnej bráne.)

1. marca - stále za velmi zlého počasia sem sa dostal len do Mengušovského sedla, kde sem bivakoval. Ráno 2. marca bole pekne, poobede sa však počasie opäť prudko zhoršilo. V tento deň som na jeden zátah prešiel až do sedla Váhy, kde sem bol o piatej hedine ráno (3. marca). O štyri hodiny po mne prišli do sedla i moji hostitelia z Čubriny. Zbytek dňa som využil na sušenie šatstva, opravu výstroja a odpočinek. Týmto sem vlastne skončil 2. etapu výstupu.

4. marca som ze sedla Váhy za velmi pekného počasia za jediný deň absolvoval celú tretiu etapu výstupu, ktorá končila v Železnej bráne, kde sem bivakoval.

5. marca som nastúpil do technicky najnáročnejšieho úseku (Východný štít nad Železnou bránou). Za velmi zlých podmienok - hmla, föhn, námraza - som vyliezol len necelé dve dížky a pretože to vyzeralo na bivak v stene, zlanil sem spät do sedla, kde sem opat bivakoval.

6. marca sa počasie zlešilo a tak som v priebehu doobeda ukončil výstup na Východný štít. (Nastúpil som Korosadowiczom V-VI, dokončil som však výstup Tilleho hranou VA2).

V ten istý deň za nádherného počasia som prešiel až na Zadný Gerlach. Na jeho vrchole som bivakoval. V noci nastal opäť zvrat počasia, bola silná víchrica a hmla.

V priebehu dňa - 7. marca - sa však počasie zlepšilo, a tak som sa dostal až pod Malý Javorový štít (tu sem vlastne ukončil 4. etapu, která mala povodne končiť na Poľskom hrebeni).

8. marca - najhoršie počasie za celý výstup. (Nárazový viector 80 km/hod, hmla, sneh.). V katastrofických podmienkach sa mi podarilo do jedenástej hodiny v noci dobojovať na vrchol Kolového štítu, kde som prežil zúfalý bivak. (24 hodín som nejedol nič teplého).

Ráno - 9. marca - víchrica pokračovala, ale ja som sa už nachádzal nad pásmom mrakov, a tak som - za dobrej viditelnosti - už o deviatej ráno stál na vrchole Jahňacieho štítu. Pri zostupe z Jahňacieho štítu do Kopského sedla som ochrnul na hornú polovicu tela. Silné bolesti, ktoré sprevádzali ochrnutí, som sa snažil odstránit sedatívamí (Valoron). Užitie Valoronu malo však katastrofálne následky (bezbolestný euforický stav bez možnosti koordinácie pohybov a strata rovnováhy). Musel som počkat, až vyprchajú účinky sedativa a vo velmi silných bolestiach som pokračoval v zostupe do Kopského sedla. Tento zostup mi trval štyri a pol hodiny.

V sedle som sa odplazil do závetria a užil som naraz 5 tabletiek B-komplexu. V závetrí na slnku sa potom bolesti aj ochrnutie behom polhodiny stratilo. Z Kopského sedla v poobedňajších hodinách sem zostúpil cez Zadné Meďodoly pod severnú vetvu Belianskych Tatier (v doprovode svojho brata, který sa záhadným sposobom medzičasu objavil).

Zo Zadných Med‘odolov sam vystúpil na Nový (na Muráň sem pre hmlu netrafil), z kterého som v smere ze severu na juh prešiel masívem Belianskych Tatier. Zostúpil som cez Stežky na Šalvejov prameň, kde som bol o trištvrte na dvanásť a o 1 hod. 30 min. - 10. marca - som opeť vstúpil do "civilizácie" v Tatranskej Lomnici.

Oblečenie a stravovanie

Úspešná realizácia mojho výstupu spočívala vlastne na vyriešení dvoch základných problémov: a) oblečenie, b) stravovanie.

Prvý problém - oblečenie - som riešil dokončením vývoja kožušinového oblečenia z roku 1970. Povodný dvojdielny komplet bol prešitý na kombinézu, presne vypasovanú na telo. Ako spodné oblečenie som použil bavlnenú kombinézu. Tieto dve vrstvy som počas celého výstupu zo seba nezobliekol. Ako vrchné oblečenie sorn použil štandardnú silónovú vetrovku a nepremokavé silónové nohavice (tieto štandardné časti oblečenia sa ukázali ako nevyhovujúce).

Druhý problém - stravovanie - som vyriešil tak, že sem si dopredu pripravil jedálny lístok na každý deň s presne stanovenou kalorickou hodnotou. Celková kalorická hodnota potravín, ktoré som mal zo sebou, bola 82 500 kcal. Toto množstvo by stačilo na 30 dní pobytu v horách, ale 2750 kcal na deň by v tomto prípade bola len o málo vyššia ako minimálna dávka na deň, ktorú by potreboval moj organizmus (cca 2000 kal). Dobu 30 dní som si určil ako maximurn na základe skúseností spred deviatich rokov, keď boli v období nášho prechodu najhoršie podmienky za posledných sto rokov.

Teoreticky som musel počítat s možnostou, že by sa tieto podmienky opakovali. Reálny predpoklad však bol, že v období, v ktorom som výstup chcel realizovať, budú podmienky premerné, takže výstup by mal trvať 15-20 dní. V takomto prípade som mal k dispozícii na deň 4125-5500 kcal, čiže maximálnu dávku, akú je moje telo schopné spotrebovať pri maximálnom výkone.

Celý systém stravovania spočíval ďalej v tom, že som mal stravu rozdelenú nielen na každý deň, ale i na každú oblasť. Jednotlivé oblasti (úseky) mali stanovený minimálny a maximálny počet dní, za který by ich bolo možné absolvovat. Pokiaľ sa mi podarilo niektorý úsek absolvovať za minimum času (napríklad: Hutnianske sedlo - Kasprov vrch - maxirnálna doba: šest dní, minimálna: tri dni, skutočnosť: tri a pol dňa), vytvonil sa mi prebytok jedla, ktorý som už ďalej nepotreboval, tak som ho zahadzoval, čím som znižoval váhu a umožňoval si rýchlejší postup v ďalšej etape.

Celková váha potravin bola aj s obalmi 14 kg. Z toho 4,5 kg mäsa upraveného s 1,5 kg zeleniny do 15-tich porcií po 40 dkg. Každá porcia bola zmrazená v igelitovem vrecku. Pri príprave mäsa sa postupovalo tak, aby prišlo k rnaximálnej dehydrácii. Ďalších 1,5 kg mäsa bolo vo forme údenin pripravené ako 10 porcií po 15 dkg. Spolu s plátkem syra (miesto chleba) boli tieto porcie zatavené v igelitovom balení. Ďalšie potraviny: mlieko - 1,5 kg, cukor - 1 kg, ovsené vločky, pudingy, sušená zemiaková kaša 1,5 kg, čokoláda - 0,5 kg, polievky - 1 kg, čaj, hrozienka - 0,3 kg.

Večera: Dávka mäsa uvarená v snehu a zahustená zemiakovou kašou (plný ešus - skenzumoval som polovičku, druhá ostala na ráno), liter bujónu, pol litra čaju (pol litra čaju ostalo na noc).

Raňajky: Zbytok mäsa z večere upravené ako hustá polievka, ovsená kaša s pudingom.

Obed: Liter čaju alebo bujónu a dávka naporcovaných údenín. Denne som ako súčast stravy užíval dávku remineralizačných práškov, takže za celé obdobie výstupu som nemal ťažkosti z následkov dehydratácie.

Výzbroj a výstroj: Oblečenie - bavlnená kombinéza, kožušinová kombinéza (kožušina Bonekan - vlčia úprava), silónové fukyráky, jednoduchá silónová vetrovka, maska z vojenskej kukly, dva páry vlnených podkoleniek, dva páry vlnených rukavíc (palčiaky), dva páry kožušinových rukavíc, gamaše - plátenné vysoké topánky Duplex Poprad, lyžiarske okulare (Carrera), dva páry špeciálnych vlnených zápástkov.

Lezecká výstroj: Jeden kus polská repšnůra 56 metrov, popruh a slučky 10 metrov, 10 kusov duralových karabín (NDR), 25 kusov skob, kladivočakan značky Cassin, mačky Salewa‚ ruksak Hindúkuš, závesný klínový ždiarsky vak, ždiarsky vak sólo, nemecká prilba.

Ostatný výstroj: Polský benzínový varič + 5 litrov benzínu, plynový vaně Bluet + 5 bomb, dve krabičky zápaliek, pevný lieh, benzínový zapaľovač, dvojdielny ešus, jeden čajník, termoska, lyžička, nož, otvárač na konzervy.

Lieky: Xanidil-retard (Peviton), Vaboron, Fenmetrazin, neopevitonová mast, Spofavit, B-komplex, Celaskon, remineralizačně prášky, 4 ks obväzov.

Celková váha ruksaku bola 30,5 kg, čo bolo o 8 kg viac, ako robil moj teoretický výpočet. Rozdiel ve váhe sposobila nevhodná výstroj (závesný ždiarak pre tri osoby, lyžiarske oteplovačky namiesto spacieho vaku, nevyhovujúce variče a lano). Bola to však výstroj, ktorú som mal momentálne k dispozícii. Kvalitná výstroj, ktorá by vyhovovala požiadavkam na podujatia podobného druhu, nie je u nás v súčasnosti k dispozícii.

Prečo som sa rozhodol

Častokrát mi bola po návrate položená otázka, prečo som sa rozhodol pre tento výstup. Pri svojom opätovnom návrate do horolezeckého života som po rozhovoroch s mladými lezcami dospel k názoru, že zotrvávajú do istej miery na zastaralom stupni vývoja - hlavne v horolezeckom myslení. Ked som vyslovil názor, že v súčasnej dobe technické prostriedky i skúsenosti z predchádzajúceho vývoja v ČSSR i ve svete (odklon od mamutích expedícií - expedičného dobývania ťažkých stien - návrat k modernej forme "klasického" horolezectva) je možné aplikovať i v našich podmienkach, považovali ma len za utopistického teoretika.

Rozhodol som sa preto urobiť pokus, ktorý by potvrdil moje názory. Z roznych možností som si vybral tú, ktorá sa mi javila najlogickejšia a zároveň najzložitejšia. T.j. prechod celého tatranského masívu bez predchádzajúcich vynášok a podporného družstva.

Úspešnou realizáciou prechodu je jednoznačne potvrdená možnosť realizovať podobným štýlom i výstupy v iných horách - prípadne veľhorách a tým sa opäť začleniť do svetovej špičky. Je samozrejmé, že je nutné doriešiť materiálne zabezpečenie, ktoré si podujatia tohto druhu vyžadujú tak, aby sa stali možnostou pre široký káder našich horolezcov.

Som presvedčený, že i publicita budúcich výstupov našich horolezcov bude tieto okolnosti akceptovať a že budú zvýšené kritériá pri posudzovaní jednotlivých horolezeckých výstupov.

Ešte by som sa rád vyslovil k otázke: Prečo sólo? V príprave i pri štúdiu materiálov som nepočítal s tým, že pojdem sám. V súčasnej dobe však sa sólovýstupom pripisuje väčší význam, než aký v skutočnosti majú. Podliehajú laickej i nelaickej glorifikácii a sú nadraďované nad výstupy v družstve. Ja osobne som kategorickým odporcom takéhoto prístupu k sólovýstupom, ale v súčasnej situácii som si dovolil s chladnou vypočítavosťou zneužit obecné povedomie, a preto som sa rozhodol prechod urobit sólo.

Ja sám považujem za vrcholné výkony výkony podávané v družstve. Tieto výkony sú psychicky náročnejšie. Pri sóle je lezec zodpovedný len za seba. Mieru zodpovednosti si určuje opäť len sám vzhľadom k svojej osobe. Omyly, chyby a ich dosledky majú teda dopad len na vlastné ja. Pri lezení v družstve sa miera zodpovednosti zvyšuje, a tým sa násobí i psychická zátaž a to ako v negatívnom, tak i v pozitívnom zmysle.

Toto je len jeden zo základných bodov úvah o sólovýstupoch. Rozsiahlejšie úvahy na tuto tému však nie sú predmetom tohoto článku. Vyžadovali by si samostatný článok a rozsiahlu diskusiu. Som presvedčený, že v súčasnej dobe disponuje čs. horolezectvo vysokovýkonným kádrom lezcov, ktorí po doriešení a odstránení nedostatkov v oblasti materiálno-technického vybavenia a po prekonaní zastaralých tendencií v horolezeckom myslení sú schopní realizovat výstupy svetovej úrovne, a to i vo veľhorách podstatne ekonomickejšie ako sa to robí doteraz.

Zpráva vyšla v časopise Iamesák č. 2/1979. Redakce Horydoly děkuje za její kopii informačnímu a dokumentačnímu centru JAMES - Slovenský horolezecký spolok.

Booking.com