Sliezsky dom vyhorel

Desaťtisíce, ba stotisíce ľudí nosia v svojom srdci a v kytici spomienok Sliezsky dom, jednu z najpopulárnejších našich vysokohorských chát. Áno, tragédia.

29. novembra 1962 o 22,30 hod. zachytila Horská službo volanie o pomoc: "Sliezsky dom horí — voláme o pomoc!"

Vysielačka zmlkla. Bleskovo so zapojili telefóny, mobilizovali sa členovia Horskej služby, Verejnej bezpečnosti, požiarnych sborov a všetci, ktorí si trúfali urobiť výstup k dejisku tragédie.

Terénne autá Horskej služby a V3S požiarnikov predierali sa hlbokým snehom, aby vyviezli záchrancov do blízkosti bývalého Guhrovho lyžiarskeho mostika. Odtiaľ sa všetci borili hlbokým snehom pri svetle reflektorov, ktoré o chvíľu zapadli v žiare vyšľahujúcej zo Sliezskeho domu.

Nikdy predtým, a verme, že už nikdy v budúcnosti nebude Velická dolina s celou scenériou zasnežených štítov taká ožiarená ako v tomto trpkom momente. Bol to obraz, ktorého krása kontrastovala s hrozostrašným pohľadom na jazyky plameňov, ktoré vychádzali z chaty.

V chate boli iba štyri dievčatá z personálu, ktoré pri vzniku požiaru už spali, dvaja montéri, ktorí opravovali ústredné kúrenie.

Keď sa asi o 22,15 hod. poberali spať, zbadali dym a napokon vyšľahnutie plameňov. Pokúsili sa požiar lokalizovat. Ked‘ si však uvedomili svoju bezmocnost a najmä to, že v izbách spia dievčatá z personálu, vybehli do miestností zobudiť ich, aby sa zachránili aspoň ľudské životy.

Mladá Hanka Bičárová, kuchárka, priblížila sa ešte k vysielačke a podala zprávu. Potom sa šest mladých ľudí do príchodu pomoci opät pokúsilo hasit požiar. Avšak beznádejne.

Niečo po polnoci prichádzajú prví členovia Horskej služby, Verejnej bezpečnosti, požiarnici, zamestnanci Turistu a iní, hoci výstupom unavení obetavci zachraňujú, čo sa dá.

Lokalizovat požiar nebolo možné. Už iba s nasadením vlastných životov vynášali zo skladov zásoby potravin, bielizne a z kuchyne niektoré elektrické a plynové spotrebiče a cennejšie zariadenia. Čoskoro sa však aj od týchto prác muselo ustúpit.

Ešte v ten deň vyšlo tri póry koní so saňami, aby odsunulo zachránený tovar. Nestačili však zniest všetok materiál, hoci sa dvakrát otočili. Na druhý deň vietor zavial cestu a znemožnil povozníkom vyjsť so saňami.

Prihlásili sa však obetaví popradskí horolezci a vyniesli päť záchranných saní HS, aby na nich pomohli zviezt zachránený materiál.

Zostali holé múry jedálne o kuchyne a na ich podlaží trosky z izieb z poschodia. Zaclná čast zhorela do základov vyčnievajú iba kamenně stlpy a mohutný komín.

Reportáž vyšla časopise Krásy Slovenska 1963/2.