Alex Luczy: Úvahy o horách

Alphonse, farar, lyziar a alpinista

"Nenoste mi vino," povedal nam, "ja mam dost flias v pivnici. Ak sa pominiem (bol ovela starsi ako my), vypiju ho ini (myslel tym svojich kolegov)." A naozaj jedneho dna musel Alphonse pre nahly zdravotny problem definitivne opustit faru. Kratko potom som mal prilezitost navstivit opusteny dom. Nahliadol som do pivnice a nasiel som ju prazdnu. Ani v tomto ohlade sa naš Alphonse nemylil. Kolegovia boli smadni.

24. maja 2011 nas Alphonse opustil definitivne, ak vecny zivot existuje, tak ho teraz uziva plnymi duškami.

Gratis krcma

Boli sme s manzelkou Monique na prechadzke, sprevadzala nas Eliane, ktora v Savagnière byva. Teda vyzna sa v krajine, je tu doma. Pocasie krasne, velmi malo snehu. Asi v pol ceste je horska restauracia alebo po slovensky povedane krcma otvorena len v lete. Vola sa to métairie po francuzsky alebo Bergrestaurant po nemecky.

Nasa priatelka Eliane nas prekvapila navrhom na gratis aperitiv. Boli som prekvapeni, nevedeli sme o co ide. Na juznej strane drevenej budovy restauracie bola pripevnena mala drevena nenapadna skrinka, bez kluca teda pristupna kazdemu. V tejto zazracnej skrinke bolo niekolko flias bezvadnej sedliackej domacej palenky, a viacero tabuliek este lepsej cokolady. Samozrejme sa mam nachadzaju aj kalisky, aby clovek nemusel slopat z flase ako ozran. Dali sme si po polovici kaliska. Vo svajci sa poldecaky neexistuju, palenka sa pije zo stamperlikov. Odlomili sme si kusok cokolady, poutierali pohariky a vsetko sme zanechali v tom istom stave ako sme to nasli.

Eliane sa zapisala do knizky hosti a podakolavala sa za konzumovane veci. Spomenul som si na moju byvalu vlast a nevedel som si predstavit, ako by take nieco fungovalo na mojom rodnom Slovensku.

Preco majitel tejto restauracie robi takeho gratis-pohostenie? Ma rad ludi, ako povedala nasa priatelka Eliane. Ale je to pre neho aj vyborna reklama. Nezabudnime ze tento chovatel dobytka vedie krcmu ako sekundarny zdroj zarobku. Byt chovatelom dobytka vo svajciarskych horach je tazky dzob, z vykonu ktoreho sa urcite nestanete bohacmi. V zivote som sa vsak naucil: "Cim je clovek chudobnejsi, tym je velkorysejsi a ma viac vyvinuty sklon k pohostinstvu. Chudobny clovek ti da aj svoju poslednu koselu."

Novy robotnik na Sliezskom dome v Tatrach

Sedim v mojej kancelarii na stavbe v Tatranskych Zruboch. Ako stavbyveduci mam na starosti aj vystavbu noveho Sliezskeho domu. Pise sa rok 1965. Niekto nesmelo zaklope na dvere. "Vstupte!" zakricim, ako sa to patri na poriadneho veduceho stavby. Clovek, ktory ma slaby hlas, sa na stavbe nepresadi.

Vstupil pan, ktory sa slabym hlasom opytal, kde je sef. Trosku sa osmelil ked som mu povedal ze stoji pred nim. Jeho zelanim bolo, pracovat na stavbe ako pomocny robotnik. Nejako som jeho ziadosti nerozumel, lebo predo mnou stojaci pan mal vzhlad skor skrachovaneho pomocneho uctovnika ako na pracovnika v stavebnej vyrobe. Vidiac ze sa nadalej neciti dobre v svojej kozi, ponukol som mu stolicku, povediac: "Sadnite si." Odpoved trochu smelsia, bola zarazajuca: "Nie nesadnem si. Doteraz som dost sedel, bol som desat rokov v base."

Tohto pana som samozrejme hned zamestnal, lebo na stavbe bol vtedy vzdy nedostatok robotnikov. Novy pracovnik bol disciplinovanym a dobrym robotnikom. O svojej minulosti nikomu nehovoril, a ja som bol tiez absolutne diskretny. Netreba zabudnut, ze v tychto rokoch bolsevickej vlady kazdy musel byt zamestnany a mat v obcianskom preukaze peciatku zamestnavatela. Kto bol policiou kontrolovany a tuto peciatku nemal, bol uradmi povazovany za parazita, alebo miernejsie povedane za tulaka. Tento stav ludi rezim netoleroval, a vzdy tvrdo proti nemu zakrocil. Paraziti koncili ich karieru tulaka a hned zacali zivot socialistickeho robotnika vacsinou v Ostrave v bani. Tam zili v barakoch podobnych pracovnym taborom, a unik odtial bol prakticky nemozny.

Teda pochopme cloveka, ktoreho prepustili z väzenia, ze musel byt okamzite niekde zamestnany. Ak budete pit pivecko na Sliezskom dome, spomente si nakratko na robotnika, ktory tuto budovu realizoval, potom, co stravil vela rokov vo vazeni.

Môj domaci Albert G.

Ked som sa "prestahoval" roku 1969 z CSSR do Svajciarska, usadil som sa v blizkosti Zurichu, ekonomickej metropoly tejto krajiny. Prenajal som si izbu vo vilke rodiny G. Boli to velmi priatelski a otvoreni ludia s troma detmi, v mojom veku (mal som 30 rokov). Pan Albert G. mal velmi dobre zamestnanie, bol hlavnym uctovnikom v nejakej firme, tato aktivita mu vynasala dostatok penazi na krasny a pokojny zivot.

V dome G. som prezil dva roky. Osud a pracovne moznosti ma potom odviali do inych casti Svajciarska. S rodinou G. som stratil kontakt. Po 35 rokoch som sa nahodou dostal k internetovej adrese Alberta. Zil (alebo zije aj dnes) v Bombay v Indii. Bolo to pre mna obrovske prekvapenie. Zkontaktovali sme sa, a vymenili niekolko mailov.

Albertov osud nebol priamociary. Tak ako to uz ide vo viacerych rodinach, deti dorastli a manzelsky par sa rozpadol. Moj byvaly domaci sa rozhodol pre iny druh cinnosti ako uctovnictvo, napriek tomu ze mu nova profesia nevynasala skoro nic. V Bombay sa dal do sluzieb institucie Matky Terezy. Jeho ulohou bolo riadit auto a hladat v meste umierajucich bezprizornych ludi. Tych potom doviezol do budovy pre umieranie, kde tito chudaci mohli dostojnejsie ukoncit ich ubohy zivot. "Nikdy v zivote som sa necitil byt uzitocnejsim ako teraz," bola posledna veta Alberta, ktoru mi z Bombay mailom poslal.

Ludsky charakter

Kazdy z nas mame nejaky charakter. Tento moze byt normalny, dobry, zly alebo aj krivy. Su ludia ktori nemaju ziaden charakter, to je udajne najhorsia alternativa. Okrem toho existuje aj bezcharakternost.

Jednej krasnej nedelnej marcovej noci, teda bolo uz nadranom, stupame s manzelkou Monique s lyzami na pleciach v ustrety zasnezenym horam. Kracame po zladovatelej a kamenistej lesnej ceste, a netrpezlivo cakame kedy si konecne mozeme pripnut lyze. Po dvoch hodinach chôdze konecne vyslo slnko. Pred nami je dlha a strma luka bez snehu, na jej konci stoji krasna horska chatka, skoro pernikova chalupka, nazyvanu u nas vo Svajciarsku chalet (vyslov šalé). Chata je uz osvetlena slnkom, pred nou sedi chlapik na pohodlnej stolicke a cita noviny. Hotova idylka. Zavidime mu jeho polohu.

Nasa cesta vedie okolo chalupky. Nachadzame sa daleko od civilizacie, strateni v nekonecnych svajciarskych horach. Zo srandy poviem manzelke: "Mozno nas tento stastny clovek pozve na kavicku, alebo aspon prehodi s nami nejake to slovo." Ked sme sa k chaletu priblizili na dostrel, chlapik sa zdvihol ako keby ho bodla osa a urychlene zmizol v chate. Dvere, za sebou zavrel, asi aj zo zavorou. Bolo jasne ze nechce nikoho vidiet, s nikym sa rozpravat, a o to menej zdielat s niekym nedelnu kavicku.

Bez zastavky sme pokracovali v nasej. Pred tym nez sa nam chatka stratila z dohladu, posledny krat som sa obratil. Nas cloviecik znovu sedel pred chatou, na slniecku a cital dalej svoje noviny. Bolo to chovanie sa praveho Europana, alebo nedajboze Svajciara. Ako cudzinec ktory ziskal svajciarske obcianstvo, sa k tejto teme nechcem vyjadrit. Do akej skupiny charakterov by sa tento majitel chaty dal zaradit? Myslim si ze mal cudny charakter.