Královský okruh na silničním kole v Dolomitech

Cyklistické putování po Dolomitech na silničních kolech končíme posledním dílem o těžkém, ale krásném okruhu. Spojuje Cortinu se třemi ze čtyř nejvyšších dolomitských sedel.

Šľapeme z Cortiny do Pocolu, tu odbočíte vľavo a chvíľu sa odveziete zadarmo, kým nezačne druhá časť stúpania na Passo Giau (2236 m). Je o niečo náročnejšie, ako susedné Falzarego, najmä jeho druhá časť vás dostane častejšie zo sedla.

Giau

Giau s okolitými masívmi Croda da Lago, Cingue Torri, Gusela, Nuvolao a Averau patrí k najkrajším priesmykom Dolomitov. A ten zjazd! 10 km s priemerom 9,5 % pekne zdvihne hladinu adrenalínu, ani sa mi nechce veriť, že som tak ľahko vyšiel tadiaľto hore. V niektorých strmých a ostrých zákrutách budete mať pocit, že predbehnete bicykel.

Na starej známej križovatke pod Selvou di Cadore odbočíte vpravo cez most ponad riečku Codalonga a cesta sa prehupne do kopca. Plní dojmov sme si to najskôr nevšímali, ale keď stúpanie nekončilo, začali sme sa znepokojovať, či ideme dobre. Máme predsa klesnúť do Caprile na 1 020 m.

Po niekoľkých minútach sme zistili, kde je pes zakopaný. Do cesty sa nám postavil krátky, ani nie 4kilometrový kopec Colle Santa Lucia (1465). Trochu sme sa hnevali na tento zbytočný kopec pred Fedaiou, ale len kým sme na vrchole, ktorý vôbec ničím nepripomínal vrchol, neopreli bicykle o skalnú stenu na pravej strane cesty a nešli sa pozrieť na vyhliadkovú terasu cez cestu.

Najskôr sa nám ani nechcelo tak „ďaleko“ kráčať cez celú šírku cesty a potom sme div nespadli z nôh. V hĺbke pod nami nebolo nič, vôbec nič len vzduch a po 400 metroch prázdnoty dedinka Caprile, údolie Pettorina so stužkou cesty, riekou a ďalšími dedinkami strácajúcimi sa v opare. O desať minút sme už boli dole a neveriaco sme z Caprile hľadali vyhliadkovú terasu. Nenašli sme ju. Hádam zo žiadneho kopca sme nezbehli dolu tak rýchlo, ako z Colle Santa Lucia.

Fedaia

V Caprile začína 15 km dlhé stúpanie na Passo Fedaia (2057 m) s prevýšením 1060 m, určite najťažší kopec v Dolomitoch, rešpekt pred ním pociťujú aj profesionáli. Oprávnene. Aj keď spočiatku to tak nevyzerá: prejdete cez Rocca Pietore, cez Sottocudu a položíte si otázku: „Kde ten kopec je?“ A vzápätí príde: najskôr 10 %, o chvíľu je z toho 12 % a napokon 14 % a s krátkymi prestávkami tento sklon vydrží až na vrchol.

Najťažší je úsek od usadlosti Malga Ciapela po prvú serpentínu, brutálne stúpanie dlhé približne 3 km prakticky bez jedinej zákruty s konštantným sklonom 14 %, na ktorom sa v zjazde lámu rýchlostné rekordy. Dvakrát sme sa s bratom pokúšali na Fedai pokoriť stokilometrovú rýchlosť, profesionáli vraj tadiaľto jazdia 120 km/h. Pri prvom pokuse pršalo a navyše nás v polovici kopca pribrzdili defekty vo vyše 80 km rýchlosti. Druhý pokus nevyšiel vďaka blúdnemu Holanďanovi, ktorý chcel autom odbočiť mimo cestu, zastal uprostred rekordného úseku a chvíľu striedavo dával pravú a ľavú smerovku a kým sa rozhodol, museli sme pribrzdiť a bolo po rekorde.

A nemali sme najmenšiu chuť opätovne sa driapať do toho nemožného kopca. Nie že by bol až tak fyzicky náročný, je náročný hlavne psychicky. Mám rád zákruty, serpentíny, krásnu prírodu. Na Fedai vás v druhej tretine čaká len neuveriteľná drina, lepšie je nepozerať sa pred seba, pohľad dopredu znásobuje chuť otočiť sa. Keď som mal pocit, že sa nehýbem, začal som kľučkovať od krajnici ku stredovej čiare a späť – určite som napredoval rýchlejšie.

Konečne prišli prvé serpentíny a už som sa cítil ako víťaz, keď ma zrazu uzemnila ďalšia značka 14 %! V tej chvíli som mal chuť bicykel zhodiť do doliny a ísť ďalej peši, zadržala ma len myšlienka, že vrchol nemôže byť ďaleko.

Passo Fedaia je veľmi netypické. Cesta sa tu totiž neláme, ako v iných sedlách. Na vrchole sa nachádza umelé jazero Fedaia zakončené priehradným múrom. Za ním začína klesanie do Canazei. Tam zatočíte ostro doprava a máte pred sebou 12 km rovnomerného stúpania na Passo Pordoi, druhá polovica kopca, ako aj klesanie do Arabby, vám budú známe z predchádzajúceho okruhu.

Valparola

Takisto ďalšie sedlo Campolongo sme prešli deň predtým, aj keď opačným smerom. V La Ville sme z hlavnej cesty odbočili smerom na Cassiano, záverečné stúpanie na Passo Valparola (2168) na seba nenechalo dlho čakať.

Zo začiatku budete naberať výšku veľmi pozvoľna, až to vzbudzuje neoprávnené obavy, že čoskoro musí prísť niečo kruté. Stúpanie je však plynulé, väčšinou ukryté v lese, premávka vo večerných hodinách nulová. Sklon sa síce postupne zväčšuje, stále je však únosný. Najťažší úsek príde nakoniec v záverečných serpentínach. Úsek cesty medzi Valparolou a Falzaregom je nádherný najmä večer. Skalné útvary najpodivnejších tvarov doslova ožívajú. Zjazd z Falzarega do Cortiny je potom božským zážitkom.

Článek vyšel ve slovensko-českém cestovatelském časopisu Adventurer

Zobrazit místo Běžky a kola na větší mapě

Horská sedla na silničním kole

Passo Stelvio (Itálie)

Passo Mortirolo (Itálie)

Passo Giau (Itálie)

Passo Fedaia (Itálie)

Passo Staulanza (Itálie)

Passo Pordoi (Itálie)

Monte Croce (Itálie)

Rifugio Auronzo (Itálie)

Mont Ventoux (Francie)

Grossglockner Alpestrasse (Rakousko)

Zlaté návrší (Krkonoše)