Kto vystúpil prvý na Stalinov štít?

Gerlachovský a Batizovský štít.

Kuba Turek

SDÍLEJ:

Skoro o všetkých tatranských štítoch, ba malých, nenápadných vežiach, vieme povedať, kto na nich byl prvý a akú cestu volil, aby sa dostal na ich temä.

Vysoké Tatry. Horolezec se dívá na Gerlach na obzoru, Bradavicu vpravo a Vareškový hřeben pod nohama.

Petr Němeček

fotogalerie

Jak na to

O kom je řeč

Josef Visarionovič Stalin - komunistický vrah, který po sobě v Sovětském svazu zanechal desítky milionů obětí. V padesátých letech 20. století se po něm jmenoval nejvyšší tatranský štít

Miloš Janoška - první šéfredaktor časopisu Krásy Slovenska a autor předválečného turistického průvodce po Vysokých Tatrách

Ján Still - jeden z prvních organizovaných horských vůdců v Tatrách

Martin Urban - tatranský horský vůdce

Dionýz Dezsö - přírodovědec, který se v Tatrách zaměřil na zkoumání vysokohorských ples a stavěl se proti teorii, že jsou spojená s mořem

Maurice Déchy - himalájský horolezec, který zkoumal hory v Sikkimu a Nepálu

Oskar Simony - objevitel Severních Vápencových Alp a iniciátor první alpské feráty na Dachstein

Edmund Téry - tatranský horolezec a propagátor

František Kroutil a Jiří Gellner - autoři předválečného a dodnes používaného horolezeckého průvodce

Je preto zaujímavé a skoro nepochopiteľné, že kronikári Tatier si nevšimli práve horolezca, ktorý zvíťazil nad najvyším štítom republiky a prvý sa pokochal v malebnej scenérii horstva s temena Stalinovho štítu.

Nevie sa

Miloš Janoška píše vo svojom "Sprievodcovi po Tatrách" o Stalinovom štíte, že "nevie sa, kto bol jeho prvým návštevníkom," Kroutil a Gellner uvažujú vo "Vysokých Tatrách," že "asi Jan Still se 4 lovci kamzíků v r. 1834 (Gerlachovským kotlem)."

Dnes možeme s upokojením povedať, že vieme, kto bol prvým návštěvníkom Stalinovho štítu - a nebol to Ján Still. Prof. Dr. Dionýz Dezsö, ktorý v druhej polovici minulého storočila meral vodné hľbky na tatranských plesách, vystúpil 15. júla 1875 na Stalinov štít. Jeho túra bola, ako uvidíme, celkove šiesty známy výstup na tento horský vrchol. Vodcom vedátora bol učitel obecnej školy v Novej Lesnej a súčasne známy horský vodca, čulý, hoci 70-ročný Jano Still.

Nebol to Still

Kedže o prvom výstupe na nejvyšší končiar boly už v tých časoch velmi protichodné mienky, dal se Dr. Dezsö za pomoci Stilla aj do spisovania známych, staršich výstupov na Stalinov štít. Na tatranských vodcov sa obracal ako na informatorov, lebo bolo jasné, že bez ich pomoci a bez nich v čase okolo polovice minulého storočia nemohol si nikto odvážit na vrchol najvyiššieho štítu. Ján Still nechcel tažiť z falosnej slávy a sam zdorazňoval, že nebol na vrchole prvý.

Zpravy, že na vrchol Stalinovho štítu prenikli pytliaci už v prvej polovici minuleho veku, su nezaručené. Podle slov Stillových a viacerných občanov z Lesnej, patrí na prvé místo v sezname návštěvnikov Stalinovho štítu vodca Martin Urban, ktorý vyviedol v 60. rokoch 19. storočia turistu neznámého mena. Marin Urban zomrel skor, ako by sa bol niekto nezaujímal o prvovýstup na Stalinov štít. Nemohol teda tlumočiť získané dojmy, poznatky, dátum a turistovo meno. Rozhodne však Urbanovo meno viaže sa k dejinam Stalinovho štítu, ako prvé s určitosťou známe.

Výstupy neboly ešte v móde

Keď v auguste 1872 vystúpil pruský vysokoškolák František Holst na najvyšší končiar Vysokých Tatier, viedol ho učitel Ján Still a toto je prvá jeho zaznamenaná cesta na Stalinov štít. Potom sa však jeho s jeho menom naraz dosť často stretavame v dějinách gerlachovských štítov. R. 1873 dostal sa s bratislavským lékarom Františkom Hubertom na Kotlový štít, no 7. augusta 1874 vystupuje druhý raz až hlavný vrchol, teraz ako vodca docenta teológie Teodora Steinbergra a jeho poslucháča Huga Elsnera. O tomto, v skutečnosti celkove treťom výstupe na Stalinov štít, písali ešte Petermannove zemepisné listy ako o prvom výstupe na najvyšší končiar vtedajšej monarchie. Aj tento omyl potvrzuje, že výstupy na Stalinov štít neboly ešte v móde a proto jich nemohlo byť viacej.

O tri týždne neskor, dňa 31. augusta 1874, viedol Still na Stalinov štít známého himalájského horolezca Mórica Déchiho. Aj o tomto výstupe písali ešte viacérí autori ako o prvom.

V máji r. 1875 boli tu Dr. Oskar Simony z Viedne a vodca Samuel Horvay, ktorý asistoval Stillovi pri dvoch spomenutých túrach.

Šiesty známy výstup je ten, z ktorého vlastně vychádzáme. Zúčastnil sa Dr. Dionýz Dezsö, učitel Ján Still, jeho vnuk Ervin a na zaučenie privolaný vodca Martin Spitzkopf.

Oskar Simony z Viedne

Vrátim sa k piatemu známému výstupov na Stalinov štít. Vtedy bol prvý raz hore ako samostatný vodca Samuel Horvay, ktorý predtým chodil len ako pomocník s vodcom Jánom Stillom. Aby sa poistil proti pochybovačnosti svojich spoluobčanov, ktorým šlo ťažko do hlavy, že by bolo možno vyliezť na vrchol, požiadal Simonyho, aby popis túry niekde uverejnil. Stalo sa v ročenke Maďarského Karpatského spolku. Viedenský horolezec uvádza, ako dokazový materiál, odpisy záznamov, ktoré ostaly po jeho předchodcoch v uzavretej fľaši pod žulovou skalou na samom vrchole Stalinovho štítu. Najstarší záznam sa týka Stillovej túry so sliezskymi teologmi (v r. 1874), opísanej v zemepisnom liste ako prvovýstup na Stalinov štít. Ostatné vizitky patrily členom Déchyho spoločnosti, v ktoré boli major Anton Döller z Kežmarku, riaditel Starého Smokovca Pavol Schwartz a Jozef Schäferling.

Čo robil učitel Ján Still roku 1834, keď podľa Kroutila a Gellnera mal vystúpiť na najvyšší vrchol našej republiky, neviem povedať. Zdanlive o Vysoké Tatry ešte len málo sa zaujímal. Konečně, bol ešte len dva roky na lesňanskej škole a prežíval prvé manželské roky s Máriou Gellhofovou. S prírodou sa dostával do kontaktu najskor ako včelár i ako milovník rastliného sveta. Za mlada bol oveľa oduševnelším hudobníkom ako vandrovníkom v horách. Väčšieho významu túry podnikal iba v 70. rokov 19. storočia, keď bol zrejme vo veľmi dobrej kondicii i napriek vysokému veku. Prvovýstup na Prostredný hrot s Dr. Emundom Térym, riaditeľom Schwartzom a s vodcom Horvayom vykonal tiež iba v roku 1876, teda v čase, keď najintenzívnejšie vodil na vrchol Stalinovho štítu, známy mu vtedy asi štyri roky.

Článek vyšel v časopise Krásy Slovenska 1951/9