Ždiar pod Belianskými Tatrami

Leží v údolí v Podtatranskej brázde. Rovnobežne s obcou prechádza Cesta slobody z Tatranskej Kotliny do Lysej Poľany. Obcou preteká Biely potok. Obec je vzdialená 34 km od Popradu.

Počet obyvateľov približne 1330. Väčšina hovorí po slovensky aj po goralsky. 

Každoročne sa v obci konajú Goralské folklórne slávnosti, na ktorých slovenské aj poľské tanečné súbory prezentujú tance, piesne a zvyklosti Goralov. Zachovaná ľudová architektúra v časti obce Antošovský vrch a Blaščatská dolina. Originálne kroje charakteristické svojou ornamentálnosťou využívajú motívy rastlín a živočíchov z prostredia Belianskych Tatier a okolia obce Ždiar. 

700 nebo 450 let historie?

Obec vznikla možno v roku 1282 ako Stragar, teda územie, ktoré daroval kráľ Ladislav IV. 1282 Kozmovi, Mikulášovi a Štefanovi, synom Zumbotha a komesovi Arnoldovi, synovi Detrichga za ich zásluhy. Išlo o zem Stragar a Čierny les v Spišskej stolici. 

Alebo sa na tomto území usádzalo valašské obyvateľstvo. Vznik obce sa datuje na začiatok druhej polovice 16. storočia. Ždiar zakladal František Lužinský, kastelán zemepánov Horvátovcov. Údajne do vypálených lesov prišlo 13 rodín, ktoré si územie rozdelili na 13 častí. A to tak, že krížom cez potok urobili 13 rovnakých lesných priesekov, a tak vytvorili hranice.

Okolo potoka sa osídľovali pastieri a uhliari z okolitých dedín, najmä z Lendaku. Vypaľovali les, rozširovali pastviny. Túto činnosť nazývali žiarenie lesa. Preto sa obec nazývala Žiar.

Počas druhej kolonizačnej vlny boli rozparcelované bočné doliny a priľahlé vrchy. Časť pasienkov obyvatelia premieňali pomocou motýk na role. Keď sa zdokonalili poľnohospodárske nástroje a začal sa používať pluh, zmenilo sa motykové hospodárstvo na pluhové. Motykové hospodárstvo bolo typické pre vysokopoložené osady, tak vznikali izolované lazy, samoty, šále a cholvarky. Na nových parcelách v Bacheldovej doline a pod Antošovským vrchom, v Pavlovskej doline, Blaščatskej doline, Bartušovej a Monkovej doline a na Sladičovskom vrchu vzniklo niekoľko osád, ktoré patria administratívne k obci.

Okrem hospodárenia na pôde a v lesoch sa niektorí obyvatelia Ždiaru zaoberali pašeráctvom, pytliactvom a zbojníctvom. Známa je aj Cesta zlodejov, ktorá po prvej svetovej vojne dostala meno Cesta Slobody. Viedla od Ždiaru cez Tatranské Matliare, do Starého Smokovca a ďalej okolo Vyšných Hágov do Štrby a Východnej. Kráľom tatranských pytliakov bol Jonek Lysý z Javoriny, ktorý údajne najradšej poľoval na kamzíky a svište.

Koliby, drevenice, domy

Do konca 19. storočia sa stavali jednopriestorové drevenice. Najstaršie boli zrubové koliby pastierov a uhliarov s ohniskom vo vnútri koliby s jedným vchodom, bez povaly a okien. Slúžili aj ako maštale. V noci a počas chladných dní v nich bývali aj s dobytkom.

Asi po roku 1892 sa koliba začala meniť v dom sieňového a komorového typu. Vybudovali malé okná a povaly. Na stavbu domu používali prírodný materiál slieňové, ílovité a pieskovcové bridlice, vápence a dolomity. Drevo bolo podľa tereziánskeho urbáru a po reformách Jozefa II. od roku 1871 prísne chránené. Na stavebné drevo mali nárok len poddaní sedliaci. Prídely boli nepatrné. Sedliaci väčšinou drevo kradli. Stromy, ktoré si vyhliadli na stavbu domu, dlho pozorovali a opatrovali. Nevytínali ich v piatok ani počas splnu mesiaca, ale medzi splnom a novým mesiacom, aby drevo nenapadol hmyz. Každý majiteľ nového domu sa usiloval situovať obytnú časť na slnečnú stranu a hospodárske budovy tak, aby boli pod dohľadom gazdu. V Ždiari, ale aj v priľahlých horských osadách postavili oproti obytnému domu, smerom na sever, hlavné hospodárske budovy, maštaľ a stodola. Medzi maštaľou a stodolou zo západnej strany postavili chlievy pre ošípané a z východnej strany na štyri stĺpy strechu ako podšopu, pod ktorou umiestnili voz, sane a iné náradie. Touto stavbou sa vyriešila ochrana dvora pred vetrami a pred nevítanými návštevníkmi, divou zverou.

Skôr než tesári začali klásť prvé kmene, pokľakli aj s členmi rodiny a pomodlili sa. Miesto pod základmi pokropili svätenou vodou. Stavbu domu nezačínali v piatok, počas splnu a nového mesiaca. Do prvých kmeňov na uhloch vydlabávali krížiky a do nich vkladali posvätené byliny, mince a vo fľaštičke svätenú vodu. Na ochranu pred vetrami do uhlov vkladali v handričke zauzlenú soľ. Verili, že keď sa vietor priblíži k domu, olíže soľ na uhloch a poberie sa ďalej.

Rozmery obytných miestností mali rozpätie tri krát tri metre, málokedy boli väčšie. Dvere z dvora do siene a izby mali drevenú zámku, do konca 19. storočia i drevený kľúč. Sieň bola len z časti prikrytá povalou. Bol v nej otvor, do ktorého ústil rebrík vedúci na povalu, ktorá bola udržiavaná v čistote, tak ako podlaha v izbe. Miesto, z ktorého prichádzal z otvoreného ohniska v izbe dym sa volal koh. Dym, ktorý vychádzal bočným otvorom sa dotýkal zavesených údenín a potom sa voľne rozplýval po povale a pod strechou.

Domy v Ždiari mali svoj vlastný kolorit. Časté premeny počasia – vietor, sneh, dážď, slnko – zafarbili zruby domov, dosky a šindle jemnou indickou červeňou. Bola vynikajúcim podkladom pre ornamentálnu výzdobu. Starali sa o ňu najmä ženy. Skladala sa z rastlinných motívov. Drevenice majú modré škárovanie a ich okenné rámy a drevené klady zdobia ornamenty.

Štyri vzácne zoskupenia ľudových stavieb v roku 1977 boli vyhlásené za pamiatkové rezervácie ľudovej architektúry.

Vzestup a úpadek turistiky 

V roku 1925 v Ždiari vznikol prvý ľudový umelecký súbor. Potom v jeho tradíciách pokračovali Ján, Matej a Jozef Pitoňákovci a Vojtech Sabanský, ktorí založili folklórny súbor Ždiaran. Ždiar od roku 1925 často navštevoval znalec ľudového umenia Karel Plicka, ktorý okrem jedinečných dokumentárnych fotografií tu nakrútil mnohé filmové scény do filmu Zem spieva.

Do roku 1969 väčšinu návštevníkov tvorili turisti z Nemeckej demokratickej republiky. V 70. a 80. letech 20. století Ždiar bol jedným z najviac turisticky využívaných tatranských destinácií. V letnej sezóne tu bolo ubytovaných denne až 3000 hostí. Uzavretie turistických chodníkov v Belianskych Tatrách výrazne znížilo počty turistov.

V súčasnosti turistický vrchol prežíva Bachledova dolina a Strednica, v ktorej sú rôzne turistické atrakcie a lyžiarsky vlek rovnako aj ostatné súkromné vleky situované v miernych, stredných až prudkých svahoch s priemernou dĺžkou cca 300 m.

Booking.com

Ždiar aj napriek uzávere niektorých voľakedy turisticky atraktívnych miest v Belianskych Tatrách je východiskom pre veľmi dobré až výborné podmienky pre letnú turistiku. Predovšetkým náučný jednosmerný chodník Monkova dolina (Mąkowa Dolina) – Kopské sedlo (Kopskie Siodło),

Obec nebola postihnutá veternou smršťou z 19. novembra 2004. Ihličnaté a v menšom množstve aj zmiešane lesy sú preto zachované po celom pásme pohoria Spišská Magura aj Belianskych Tatier.

INFO: Obec Ždiar a Turistika Ždiar

UBYTOVÁNÍ: Ždiar - chaty, apartmány a hotely 

Zobrazit místo Turistika na větší mapě

 Belianske Tatry na Horydoly

Zakázané Belianske Tatry

Ždiar pod Belianskými Tatrami

VIDEO Bílá voda Kežmarská v Tatrách

Skialp v Belianských Tatrách

Zakázaná Ždiarska Vidla

Krásy podzemí v Belianské jeskyni

Tatranská hřebenovka na papíře

Kežmarská chata?

Už nám to dochází

Hurá do Tater. Kam se v zimě nesmí?